Ako si spomínate na svoje začiatky s Jojou?
- Na úplnom začiatku som bola ešte iba tanečníčka, chodila som na základnú umeleckú školu, kde ma učila učiteľka Zuzana Kubíniová. Spomínam si, že sme sa učili stále len klasiku a kľačanie na kolenách, prepínanie špičiek – jednoducho drina a drina. Neskôr sa to však začalo zlepšovať. Dávali ma do choreografie, bola som na súťažiach a ten vývin bol už nielen po technickej časti, ale dostala som sa už do tanečnej časti. A neskôr prišlo obdobie, že pani vedúca to zabalila a JOJA akoby skoro prestala fungovať. Tak som sa toho zhostila ja aj keď som bola ešte študentkou. Moje žiacky v súbore boli dokonca staršie ako ja. Takže, keď sme boli predtým „spolutanečníčky“, tak som sa stala ich vedúcou. No boli sme perfektná partia a nebol s tým žiaden problém. No v tých začiatkoch sme neboli iba tanečná partia, ktorá sa stretávala iba v zrkadlovke, ale trávili sme spolu aj voľný čas.
Koľko tanečníčok vám už prešlo za tie roky rukami?
- Asi to ani nedokážem spočítať. Keď som začínala, tak som preberala skupinu okolo 50 tanečníčok. V súčasnej dobe je to každý rok okolo 130 – 140 detí. A súboru sa venujem už dvadsiaty rok, tak ak sa to spočíta, je to naozaj veľký obrovský počet detí, ktoré som učila. Možno niektoré z nich chodili iba chvíľu rok, polroka, no niektoré prešli Jojou počas celého detstva. Je to pekné, niektoré z nich stretávam v meste, teraz už majú rodiny, majú svoje deti a už aj tie začínajú chodiť na Joju. A niektoré z mojich zverenkýň sa presadili aj v zahraničí.
To je naozaj vysoký počet detí. Určite je finančne náročné zvládať celý súbor. Kde všade hľadáte sponzorov a kto všetko vám pomáha?
- Finančne je to naozaj náročné. Nielen kostýmovo, ale celkovo. Keby som mala skupiny, kde je 40 až 50 detí, tak by to bolo jednoduchšie. Ale teraz mám vyše sto detí a každé dieťa, každý kostým a choreografia musí dobre vyzerať. Zohnať toľko kostýmov nie je jednoduché a väčšinu z nich nedokážeme využiť viackrát. Niektoré síce použijeme, ale aj dnešné deti sú také, že „toto si neoblečiem“, musia mať stále nové a nové kostýmy. Keďže chodíme aj na súťaže, tak staré kostýmy by v nich určite neuspeli. To by sme prepadli na celej čiare. Na súťažiach sa veľmi hodnotia aj kostýmy. Dá sa povedať, že prestíž súborov je čím lepší a drahší kostým. Tým sa samozrejme zvyšujú šance súboru na úspech v súťaži. Čo sa týka financií na súbor, tak v podstate veľkú časť si prispievajú rodičia, hlavne tie deti, ktoré vystupujú pred kysuckým publikom. Tam to naozaj riešim týmto spôsobom, keď si rodičia prispievajú na kostýmy. Ten im samozrejme aj ostane. Nie je to nič „prečačkané“, niekedy je to naozaj len o teplákoch a tielku, ktoré dieťa neskôr využije aj v bežnom živote. Na ostatné kostýmy sa snažím zohnať sponzorov, pomáha aj mesto Čadca a Centrum Voľného Času Čadca, kde pôsobím. Ďalšou dôležitou a časovo náročnou časťou je zhotovovanie choreografií. Je to naozaj nespočetné množstvo vypočutej hudby, ktorá by sa hodila do našich choreografií. Nie vždy je zložená iba z jedenej hudby, je to mix dvoch troch skladieb, tak si toho naozaj treba vypočuť veľa. Tento rok mám deväť skupín, tak neprídem domov z práce a nesadnem si k televízii. Namiesto toho počúvam hudbu a chystám choreografie.
Časť súboru JOJA spoločne s vedúcou Dankou Jašurkovou (hore). (zdroj: ARCHˇIV D.J.)Ak ste spomínala úspešné dievčatá, ktoré sa naďalej venujú tancovaniu a sú úspešné, viete nám niektoré z nich spomenúť?
- Dievčatá, ktoré som vychovala predtým, vedie rôzne súbory po Kysuciach. Či to je Čadca alebo Turzovka, ale mám veľa dievčat, ktoré začínali u mňa a teraz majú rôzne svoje súbory. Takže sú to vychované Jojáčky. Čo sa však môžem pochváliť, tak mám veľmi šikovné dievčatá, ktoré pokračujú v tanečnom svete a študovali na tanečných školách. Napríklad Veronika Čimborová študovala ďalej v tanečnú školu Banskej Bystrici a teraz skončila tanečnú školu v rakúskom Linzi. Ďalšiu veľmi úspešnú tanečníčku mám Mišku Cisárikovú, ktorá si odišla urobiť tanečnú školu do Anglicka. Tú už skončila a založila si v Londýne tanečný súbor, s ktorým je veľmi úspešná. Dokonca s ním príde hosťovať na Slovensko a uvidíme ju aj v Čadci.
Keď hovoríme o úspechoch, aké ste zatiaľ dosiahli v tomto roku?
- Zatiaľ sme boli na dvoch súťažiach. Vrátili sa mi niektoré tanečníčky, ktoré chodili na Joju pred pár rokmi. Niektoré z nich už sú aj mamičky. Založili sme teda takú skupinu bývalých Jojáčiek. S týmito kočkami sme boli na súťaži v Žiline. Niektoré z nich boli po piatich, šiestich či desiatich rokoch opäť na pódiu a keď vyhlasovali výsledky a Joja bola ako prvá, bolo to úžasné. Pozerať sa na tie vysmiate tváre, som na ne naozaj hrdá. V tej istej súťaži sme získali aj druhé miesto v sóle. Postúpili sme tam do celoslovenského finále a s tou choreografiou sme tam napokon získali tretie miesto. Pre mňa je radosť vidieť, že sa mi po rokoch vrátili dievčatá a tancujú opäť. V tomto roku sa ešte chystáme ne nejaké súťaže, no v súčasnosti sa pripravujeme na premiérový deň.
Premiérový deň Joja, čo to pre vás znamená?
- Pre mňa znamená premiérový deň kopec roboty a veľa prípravy. Pre deti je to ale ukážka činnosti súboru Joja, čo sa počas celého školského roka naučili, hlavne pre tie deti, ktoré chodia prvý rok. Za rok sa samozrejme nedá urobiť z decka zázrak, je to naozaj veľmi ťažké, no stojí to zato. Nikdy sa nestane to, že by bol premiérový deň rovnaký ako ten predošlý. Sú to stále nové a nové choreografie. Keďže je tento rok 130 detí, tak ich mám rozdelené po skupinách od malých detí cez väčšie, až po také, ktoré chodia 2 – 3-krát do týždňa. Keď však príde premiérový deň, tak ich musím všetky dať dohromady a mať ich pár dní všetky spolu. Niekedy je to naozaj ťažké ich skorigovať a neprísť o nervy (úsmev). No potom vidíte na premiérovom dni ich rodičov, rodiny, známych, ktorí vidia, že sa s nimi pracuje a čo sa počas roka dokázali naučiť. Potom z toho máte dobrý pocit a zadosťučinenie.
SMT JOJA (zdroj: ARCHÍV D.J.)Poďme sa pozrieť na to, ako vyzerá taká hodina tanca. Viete nám ju priblížiť?
- Samozrejme to záleží od toho, akú skupinu mám. Keď sú to malé štyriapol, päťročné deti, tak to vyzerá úplne inak ako keď mám hodinu s mládežou. Keď mám drobcov, tak by som to nazvala ako škola hrou. Nemôžem ich učiť zložité prvky, je to také hravé, každú vec, ktorú ideme robiť sa im snažím pomenovať, napríklad ideme čľapkanie, harmoniku či motýlika, aby si to ľahšie zapamätali. Keď už je s mládežou, tak je to už ale ozajstná drina. Iba samotná rozcvička býva tak náročná, že niekedy majú decká problém aj dvihnúť nohu. No je dôležité, aby si dôkladnou rozcvičkou pripravili svalstvo na určité prvky. Na začiatku školského roka cvičíme aj techniku ako limon, horton, džez a ďalšie tanečné prvky. Tak ako sa učia deti abecedu v škole, musia zvládnuť aj tanečnú techniku. Niekedy nám nejde prepínanie špičiek, inokedy otáčky, švihy, ale všetko sa učíme a postupne sa na tanečníčky z roka na rok nalepí viac a viac. Ďalšou časťou tréningu je príprava choreografie. Ak ide o väčšie kočky, ktoré sú šikovnejšie, tak to nie je o jednom tanci, ale je ich tam zakomponovaných viacero. Musia si zapamätať tance, ktoré tancujú. Býva to zložité, ale výsledok stojí naozaj zato.
Spomeniete si na niektoré z detí, ktoré by bolo naozaj talentované už od začiatku?
- Nie až tak. Niektoré z nich sú talentované napríklad na to, že majú dobrý hudobný sluch. Väčšinou aj dieťa vie dobre švihnúť nohou, aj tá technika je dobra, no keď príde k počúvaniu hudby, tak si ide podľa seba a hudba ho akoby nezaujímala. A to je možno ešte horšie ako keby to nezvládalo technicky. Je ťažké vybrať si na náboroch iba talentované deti. Tých to po čase môže prestať baviť a už neprídu. Tie, ktoré mali toho talentu menej môžu na sebe zapracovať a veľakrát tie talentované predbehnúť inak. Preto beriem na samom začiatku všetky deti a ony potom zistia o čom to je. Nie všetky to zvládnu, no o tom to je. O talente toho ktorého dieťaťa je to tak, že sa to ukáže až časom.
Na súbor vám chodia iba dievčatá alebo aj chlapci?
- Vo väčšine sú to dievčatá, i keď boli roky, keď som mala tzv. brejkáčov. Potom prišla doba, keď to však mali zakázané, čo bola naozaj škoda. O tento štýl tanca a tú skupinu bol naozaj záujem. Keď aj teraz prídu nejakí chalani na tanec, tak pri tom množstve dievčat nám utečú. Mala som tento aj rok pár chlapcov, no po pol roku prestali chodiť.
Pózovanie spoločne s tanečníčkami JOJA. (zdroj: ARCHÍV D.J.)Moderný tanec prešiel určite nejakým vývojom. Aký je súčasný trend? Treba sa mu prispôsobovať?
- Každý vedúci by sa mal prispôsobovať trendu. Keď sa neprispôsobí, tak zaspal dobu. Či to je tanec, či to je hudobný nástroj, tak trendy treba sledovať, aby mohol byť úspešný. Či to je v tanečnom svete alebo vo svete mladých ľudí. Lebo inak by ich to prestalo baviť. Keby som teraz robila s dievčatami, to s čím som začínala pred dvadsiatimi rokmi, tak mi po prvom tréningu všetky odídu. Trendy sa menili, ale klasické tance a techniky ostávajú roky rokúce. Keď sa chcete naučiť tancovať, musíte vedieť klasiku, prepínať špičky. Naozaj tie základné veci ostávajú dané. Tanečné choreografie, to už je o inom. Tie sa neustále menia. Či hovoríme o šoukových alebo o diskotékových choreografiách, tie idú úplne iným smerom. Možno sme kedysi boli radi, že sme sa naučili pár krokov doprava. Teraz je to skôr o akrobatike a gymnastike, div, že si tanečníčka nedá trikrát nohu okolo hlavy a je to pre ne naozaj veľmi zložite. Dokonca to hraničí so zdravím. Naozaj neviem, kde to až dôjde. Bohužiaľ, toto je trend. Nie všetko mi je ale po vôli. Keď je cena jedného kostýmu, viac, ako stáli všetky naše dohromady a toto je oceňované viac ako technika, tak je niečo zlé. Potom je súbor prestížny iba finančne na úkor techniky. Toto sa mi ako trend naozaj nepozdáva.
Prejdime ešte k choreografii. Odkiaľ čerpáte nápady?
- Nie je to tak, žeby som sa pozrela na internet a hneď mám nápad. Skôr ma inšpirujú, dievčatá, s ktorými pracujem. Keď vidím, že je to veselá banda, choreografiu prispôsobujem im. Keď už mám dobrú skupinu, tak sa snažím vymyslieť niečo šoukové a dievčatá dokážu zvládnuť naozaj všetko. Niekedy príde nápad hneď, inokedy tápam.
Spomeniete si aj na nejakú vtipnú príhodu v súvislosti s tancom?
Tých vtipných príhod by sa určite našlo viacej, či už je to vtedy, keď pri vystúpení spadne sukňa či iná časť kostýmu. V tom momente je to katastrofa, no po čase to všetko vyvolá úsmev na tvári. Tých zážitkov aj tých vtipných je naozaj veľa no na nejakú konkrétnu si asi nespomeniem.
Ako sa dokážete udržať v takej kondícii či už je to po fyzickej, ale aj po psychickej stránke?
- Keďže už to robím roky, tak to pre mňa nie je už tak zaťažkávajúce. Rozcvičky robím spoločne s dievčatami, nie je to tak, žeby som pustila hudbu a tancujte si. Viac menej si na to moje telo zvyklo. A keď skončím môj tanečný tréning, lebo vo svojom voľnom čase mám kopec iných záujmov. Nie je to o sedení na zadku, ale ide o cvičenie. Robím trénerku vo ftness centre, robím spinnig, kurzy pre ženy, aby vyzerali super. Takže je to tréning po tréningu. Cvičím, cvičím a udržiavam sa vo forme či chcem alebo nie (úsmev).
No stále to nie je všetko. Čo vy a cestovanie?
- Niekedy ma udržuje pri živote aj táto predstava. Je obdobie, keď je toho naozaj veľa, či už je to príprava premiérového dňa, rôznych súťaží atď. Niekedy si neoddýchnem ani doma, ale poviem si, že ešte potiahnem mesiac a pôjdem na dovolenku. Tam si vždy oddýchnem. A práve cestovanie je moje druhé hobby po športe. Chcela by som precestovať celý svet, ale to neviem či sa mi v živote podarí. No snažím sa vidieť čo najviac a venujem tomu všetko čas, ktorý mi ostáva. Teraz sa snažím vidieť exotické krajiny. Nie je to Európa, ale skôr Ázia, Amerika. Ázijskú časť už mám precestovanú prakticky celú čo sa týka Thajska, Vietnamu, Malajzie, Singapúru, Laosu. Tieto časti už som absolvovala. Každý by si to mal vyskúšať a pobudnúť tam určitý čas. Je to úplne niečo iné ako európske destinácie. Sme zvyknutí na Chorvátsko, na Taliansko, ktoré sú úplne iné ako tie ázijské. Čo sa týka iných štátov, tak USA, Brazília, tieto destinácie už mám tiež za sebou. No teraz ak sa môžem pochváliť, tak v zime sa chystáme do Panamy.
Danka Jašurková v Singapúre. Cestovanie je jej veľkým koníčkom. (zdroj: ARCHÍV D.J.)
