Kysuce

„Hej živote, kde jsi, vylez srabe...“

„Hej živote, kde jsi, vylez srabe, chci se s tebou poprát“. Známe české vyzývateľské riekadlo akoby bolo charakteristickým vodítkom životom umelca, akademického sochára, Slováka, Kysučana, Turzovčana Gustáva Švábika Macvejdu.

Akademický sochár Gustáv Švábik – Macvejda tvorí vo svojom ateliéri v Turzovke. (Zdroj: PETER MALICHER)

Ako ste sa dostali k umeniu?

– Keď som chodil do štvrtej ľudovej triedy v Žiline, učil ma učiteľ Kozáček. Ten si všimol, že výborne kreslím. Ja som vtedy zároveň chodil aj do hudobnej školy a tam som sa trápil. To mi nešlo, aj keď sa snažil aj otec, aby nám pomohol. Dokonca predal motorku, aby nám aj so sestrou mohol kúpiť harmoniku. Šesť rokov som sa trápil v hudobnej škole. Učiteľ Kozáček preto dohovoril môjmu otcovi, a tak som začal chodiť aj na kreslenie. Neskôr som študoval Umelecko-priemyselnú školu v Turnove, kde som si našiel veľa priateľov a po jej skončení som veľmi túžil ísť na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Mal som obrovské šťastie, lebo tam bolo veľmi ťažké sa dostať. Buď mal človek protekciu, bol ministrovým synom, alebo podobne. Ja som mal to šťastie, že som prijímačky zvládal dobre, bol som na nich trikrát. Docent Kautman tam zakladal nový odbor Tvarovanie a potreboval naň talentovaných študentov. Vzal nás iba troch. Štúdium trvalo šesť rokov (pozn. red. 1966 – 1972). Dostal som titul akademický sochár. Neskôr ho zrušili a nahradili ho magister umenia – Mgr. art.

Veľa rokov ste pôsobili ako učiteľ. Ako si spomínate na toto obdobie?

– Najkrajšie spomienky mám na to, keď som učil výtvarnú výchovu detičky v predškolskom veku. Ony kreslili tými veľkými štetcami, bolo tam veľa farieb a deti robili naozaj veľmi pekné veci. Dlhší čas som učil aj v Kremnici v Škole úžitkového výtvarníctva. Istý čas sme tam aj s celou rodinou bývali. No vrátili sme sa do Čadce, kde sme si kúpili byt. Ateliér mám v Turzovke, kde dochádzam.

V mladosti ste boli aj úspešným športovcom. Spomeniete si na prvý kontakt so športom?

– Neskôr v šiestej triede som začal veľa športovať. Najskôr to bolo vodáctvo, ktorému som sa venoval. Začal som jazdiť vodný slalom a vypracoval som sa postupne až na majstra Československa a v single kanoe som bol druhý. V umeleckej škole v Turnove, kde som neskôr študoval, ma zaujalo horolezectvo. Ja som už predtým liezol. Šport bol pre mňa naozaj dominantný. Robil som aj džudo, v ktorom som mal naozaj dobré výsledky. Z dnešných športov sa mi veľmi páči florbal, to by sa nám určite páčilo aj keď som bol mladší.

Stále vyzeráte fit. Čomu za to vďačíte?

– Už tridsať rokov sa otužujem. Každé ráno si dávam ľadovú sprchu. Ako malému mi vybrali mandle, mal som aj veľké problémy s prieduškami. Stále som bol chorý a chodieval som stále na kalciové injekcie. Raz v zime som sa išiel okúpať do rybníka pri Brodne. Postupne som na tom zapracoval a otužovanie sa pre mňa stalo drogou. Moje prvé kroky ráno idú preto pod sprchu. Nemávam vôbec teplotu ani chrípku. Keď aj trochu pre-chladnem, tak za pol dňa mi to prejde.

Ako dlho trvá tvorba jedného diela? Dá sa to vôbec časovo vyjadriť?

– Naozaj sa nedá hovoriť o časovom priestore. Napríklad obrazy, ktoré maľoval pán Zrzavý, namaľoval možno štyri za noc a dnes sa predávajú za obrovské milióny. Tam sa naozaj nikto nepozerá na to, ako dlho to trvalo. S niektorou plastikou som sa trápil dlhšie, s niektorou kratšie. No dá to naozaj zabrať. Naozaj sa to nedá ohraničiť časovo, Picasso napríklad urobil tri čiary a bolo to fantastické. Kým sa však dopracujete k takej jednoduchosti, trvá to niekedy aj celý život.

Čo vás inšpiruje najviac?

- Teraz to bude asi staroba. No nebojím sa. Treba si to všetko uvedomiť. Pre mňa je úžasné sledovať napríklad šesťdesiatročné ženy v minisukniach.

Kde všade ste vystavovali?

– Zo zahraničných výstav musím spomenúť Londýn, bolo to na počesť nášho vstupu do EÚ. Neskôr sa výstava presunula do Berlína, kde bolo naozaj fantasticky. Samozrejme, spomeniem Varšavu, Bialsko-Bialu, Brusel, Toruň, dve výstavy v Prahe. Mal som množstvo výstav po Slovensku, zaujímavou bola napríklad výstava na Strečnianskom hrade, ktorú videlo asi 30-tisíc ľudí. Budúci rok chystáme veľkú výstavu aj mojej novej tvorby, ktorá bude doplnená aj niektorými z plastík.

Ako odpočívate a relaxujete?

– Odmalička chytám ryby, máme to, takpovediac, aj v rodine, môj otec bol rybár, dedo bol rybár. Venujem sa tomu už dlhé roky. Keď som žil v Žiline, aj som v tom pretekal, neskôr som robil aj rozhodcu. Ja iba muškárim. Nemám rád také sedenie, obľubujem muškárenie v tečúcich vodách. Som stále aktívny človek a musím sa hýbať.

Čo by ste nám povedali o vašej záľube v trabantoch?

– Je to vlastne spomienka na moju mladosť. Keď som mal štrnásť rokov, tak sa začali trabanty dovážať z NDR. Ja som sa okamžite do toho trabantíka zaľúbil. No vtedy som ešte nemal šancu. Keď som neskôr pracoval v Tatrách, dokonca som pracoval aj v horskej službe, mal som služobnú motorku a trabanta som si zadovážil tiež. Pred desiatimi rokmi som v Čadci založil Trabant klub. Chystáme desiaty zraz, ktorý je veľmi obľúbený medzi trabantistami či už zo Slovenska, ale aj Čiech, Poľska a Maďarska. Na každý zraz príde okolo stovky trabantov. Trabant je pre mňa relax na staré kolená. Dokonca som si kúpil kvôli trabantu aj garáž. Keď som mával škodovky, tak som garáž nikdy nemal. Trabant ma stál veľa peňazí, je novopostavený. Samozrejme, že každý z tých trabantistov má aj iné auto, je to ozaj len koníček, ťažšie sa zháňajú aj súčiastky. No všetko sa dá zohnať.

Ste aj poľovník, no najmä ochranár... 

– Názov ochranárstvo je skôr všeobecný, som aj poľovník a nie som napríklad za to ochraňovať diviaky. Chcem však, aby sme chránili napríklad Kysucu, kde ľudia sypú neporiadok. Raz som dokonca videl, ako tam vysypali fúrik skla. Mal som s tým človekom konflikt. Vtedy som zakročil, zalarmoval políciu a dotyčný obišiel aj s pokutou. Ľudia sa veľmi zle správajú k životnému prostrediu. Keď som bol malý, pamätám si, ako sme bosí behali po Kysuci, chytali sme ryby. Bolo to fantastické. Už to asi nikdy také nebude, ale musíme si chrániť to, čo máme.

Naposledy som na Horelici objavil, že ľudia vyhadzovali plné vrecia odpadu do vody. Bolo by skvelé, keby sa viac ľudí zaujímalo o ochranu a dokázali by sme si krajinu udržať ako tak v poriadku. No chcel by som trochu inú vec. Na Kyčerke, kde bývam, ešte nemáme zateplený panelák. Lietajú tam dažďovníky, alebo, ak chcete, belorítky. Sú to lastovičkové vtáky. Prilietavajú až z Južnej Afriky. Hniezdia iba jedenkrát a už koncom augusta tu nie sú. Pre ľudí majú tú výhodu, že dokážu vychytať všetky komáre, muchy, osy. Môžeme tak mať celý deň otvorené okná, neštípu nás komáre.

Ľudia si to však neuvedomujú. Keď sa zateplili domy, zakryli sa aj miesta, kde vtáčiky hniezdili. Keď si teraz tieto vtáčiky lepia hniezda, ľudia ich strhávajú. Budem sa snažiť, aby aspoň ostatné paneláky mali vtáčie búdky a boli aj pre ne prispôsobené.

Bol vo vašom živote nejaký vzor, ktorému ste sa chceli priblížiť?

– Samozrejme, vo výtvarnom umení to sú velikáni, napríklad Vlado Kompánek, ktorý robil úžasné veci, maľby, plastiky. Dokonca ma niektorí podozrievali, že ho kopírujem, ale on sám povedal, že to nie je pravda. Som veriaci, čo je možno aj darom od môjho deda Macvejdu. Veľa sme sa modlievali. Chodím pravidelne na bohoslužby a spovede. Keď som bol mladý, veľa som toho povystrájal, tak teraz sa veľa spovedám (úsmev). Mojou veľkou slabosťou boli ženy, ktoré dodnes obdivujem. Sú pre mňa neobyčajné bytosti. Ak by som sa však vrátil k vzorom, tak mojím veľkým športovým vzorom bol horolezec Jozef Psotka, ktorý zomrel na Mount Evereste. Bol mojím inštruktorom a s ním som preliezol aj niekoľko ťažkých úsekov v Tatrách.

Riadite sa v živote nejakým mottom?

- „Vieš, priateľ môj, umenie je vážna vec.“ Je to síce možno trochu všeobecné, ale skutočne je to vážna vec. Mnohí ľudia si myslia, že si prídete do ateliéru, pomaľujete si a je to hotovo. Umelec musí byť silnou osobnosťou, vieme o mnohých prípadoch depresií, mindrákov, bohužiaľ, aj o prípadoch samovrážd. Treba na sebe makať, dávať do toho všetko a ono sa to časom prejaví. Prepracovať sa k jednoduchosti, k tej skratke, je naozaj veľmi zložité.

Gustáv Švábik

Akademický sochár Gustáv Švábik sa narodil 3. novembra 1943 v Turzovke. Výtvarné základy a smerovania získal v Strednej umelecko-priemyselnej škole v Turnove. Neskôr študoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave na oddelení tvarovania. Dlhé roky žije a tvorí na Kysuciach. Jeho diela sú späté s jeho rodiskom Turzovkou, kde má ateliér. Býva na sídlisku Kyčerka v Čadci.

Ďalšie články z rubriky Kultúra


  1. Diaľničiari pozývajú na Deň otvorených dverí na úseku D3 Svrčinovec – Skalité 585
  2. VI. liga ObFZ Kysúc: Bod mal cenu zlata, Spartak postupuje do V. ligy! Foto 293
  3. Ani tri pátracie akcie nepomohli nájsť nezvestnú ženu 281
  4. Tunel Horelica opäť uzatvoria, pripravte sa na obchádzku 186
  5. Žena z kamery by mohla pomôcť objasniť krádež 176
  6. Bábätká z čadčianskej pôrodnice 164
  7. Na návšteve skanzenu Vychylovka Foto 77
  8. Dohoda o dlhovej brzde zrejme nebude jednoduchá 44
  9. Lietavský a Považský hrad patria medzi najkrajšie zrúcaniny 43
  10. Historická chvíľa vo Vysokej, otec nastúpil so synom 43

Najčítanejšie správy

Kysuce

Diaľničiari pozývajú na Deň otvorených dverí na úseku D3 Svrčinovec – Skalité

Ak si chcete vyskúšať diaľničný úsek ešte predtým, než ho oficiálne spustia do prevádzky pre motoristov, máte dnes možnosť.

VI. liga ObFZ Kysúc: Bod mal cenu zlata, Spartak postupuje do V. ligy!

Tím okolo špílmachra Rastislava Planetu si vybojoval postup už tri kolá pred koncom súťaže.

Ani tri pátracie akcie nepomohli nájsť nezvestnú ženu

V susednej Orave pátrajú po 53-ročnej žene, ktorá sa stratila ešte v apríli.

Tunel Horelica opäť uzatvoria, pripravte sa na obchádzku

Polícia upozorňuje na ďalšiu úplnú uzávierku tunela v Čadci – Horelici. Dĺžka obchádzky je 5,2 kilometra.

Žena z kamery by mohla pomôcť objasniť krádež

Policajti zisťujú totožnosť ženy, ktorá by mohla pomôcť pri objasnení krádeže tašky s nákupom.

Blízke regióny

Zbrojné preukazy vydávali za úplatky. Akcia Pytliak ich odhalila

Polícia obvinila sedem ľudí za korupciu v súvislosti s vydávaním zbrojných preukazov.

Nešťastie v Malom Čepčíne, dievčinu zachytil vlak

K piatkovej nehode došlo na železničnom priecestí, keď už bola spustená výstražná zvuková a svetelná signalizácia a aj závory.

Žilinským sídliskom Vlčince otriasla tragédia

V sobotu ráno došlo na žilinskom sídlisku Vlčince k veľkej tragédii.

Miškova motorka leží v kúte, prednosť má niečo celkom iné

Bežný tínedžer už aj na dedine väčšinou túži dostať ako dar počítač, mobil, prípadne motorku. Trinásťročný Michal z Mikušoviec si však cez internet objednal niečo celkom iné, po čom mu duša pišťala. Umelú liaheň. Je vášnivým chovateľom.

Lesníci chcú na cestu osadiť rampy, je lesná

Štátne lesy plánujú uzatvoriť cestu medzi Oravskou Lesnou a Zázrivou. Obce sa bránia.

Všetky správy

V Bratislave žije štvrť milióna cépečkárov, najviac ich nie je v Petržalke

Dáta z mobilov tiež ukázali, že kancelárske centrá pojmú toľko ľudí ako stredne veľké mesto.

Najskôr partneri, potom nepriatelia na život a na smrť. Príbeh Sýkorovej vraždy

Zlikvidovať mafiána Miroslava Sýkoru mala podľa kľúčového svedka záujem aj Slovenská informačná služba.

Kotlebovcom po zrušení môžu siahnuť na majetok, pozrite sa na aký

Kotlebovcom sa po vstupe do banskobystrickej župy začalo dariť, kupovali autá aj domy.

Cirkev o podpore Kotlebu: takto sa kňazi nesmú správať

Konferencia biskupov Slovenska síce kritizuje verejnú podporu kňazov Kotlebovej strane, nehovorí o škodlivosti jej ideológie.

Čo sa deje v hokeji? Je to divadlo, vinníkmi sme všetci, tvrdí Graňák

Zlá skúsenosť s Cígerom a Švehlom mohla odradiť hráčov z NHL od štartu na majstrovstvách sveta, hovorí skúsený obranca.

Kam vyraziť