Kysuce

Maliar princezien i šľachticov Stanislav Lajda

Americká strelnica, Kráľ na záchode, Strážca starého depozitu, Gioconda – prvá verzia Mony Lisy... To sú obrazy, ktoré keby autor nepodpísal, i tak nosia jeho nezameniteľný rukopis.

Stanislav Lajda pri rekonštruovaní Leonardovej Poslednej večere. (Zdroj: ARCHÍV S.L.)

Patria talentovanému umelcovi Stanislavovi Lajdovi, ktorý má za sebou desiatky ilustrovaných kníh, obrazov a rôznych výtvarných diel, ktoré zanechal u nás, v našich múzeách, i v zahraničí. Je nositeľom viacerých ocenení. Jedno z nich získal za návrh slovenských euromincí, od talianskeho výtvarného združenia La Tavolozzo za obraz Láska a nenávisť a pred rokom mu bola udelená Cena mesta Žilina. V týchto dňoch zapožičal originály svojich ilustrácií Kysuckej knižnici v Čadci a sprístupnil tak svoje diela širokej čitateľskej verejnosti. Stano Lajda je nielen zaujímavým autorom, ale i človekom, ktorý prezradil o sebe viac v nasledujúcom rozhovore.

Ste výtvarník s prívlastkom maliar šľachticov, známy po celej Európe. Vaše obrazy sa nachádzajú v súkromných zbierkach šľachtických rodín (patrí sem aj portrét belgickej princeznej Lobkowitz, pozn. red.), v londýnskej Živnobanke, vo Švajčiarsku a inde. Aký je príbeh týchto obrazov?
– V prípade, že človek vytvára určitú kvalitu, chýr sa potom už šíri sám a nie je potrebná reklama. Mal som za sebou už niekoľko portrétov, vytvorených staro-majstrovskými technikami, keď ma oslovila až z Belgicka rodina von Lobkowitz. Ani neviem, ako ku mne prišli. Vytvoril som pre nich nielen jazdecký portrét, ale i kópiu barokového obrazu rodinného predka. Bola to pre mňa, ako začínajúceho výtvarníka, značná pocta a povzbudenie pracovať pre tak významný rod. Z Čiech som dostal objednávku na historický portrét Petra Voka z Rožnberka a na hrad Strečno som namaľoval portréty Žofie Bosniakovej a uhorského palatína Františka Vešeléniho. Po zničení múmie Žofie Bosniakovej som vytvoril aj jej figurínu, ktorá leží v jej pôvodnej hrobke v kaplnke na Strečne.

Aký máte vzťah ku Kysuciam?
– Moji starí rodičia Ďurčánski po prvej svetovej vojne prišli učiť na Kysuce, kde bola v tej dobe núdza o toto povolanie. Negramotnosť bola vysoká. To, že sa podarilo založiť a zveľadiť školstvo vo Svrčinovci a v Turzovke, bolo aj ich veľkou zásluhou. Pred druhou svetovou vojnou museli odísť do Žiliny, pretože územie zabrali Poliaci. Keby sa tak nestalo, možno by som bol dnes sám Kysučan. Každopádne tu mám veľa vzácnych priateľov. Svoju tvorbu som prezentoval už snáď na desiatich výstavách v Čadci, Turzovke, v Starej Bystrici a Oščadnici. Spisovateľovi Tonkovi Pajonkovi som ilustroval trojicu Kysuckých rozprávok. Vždy som cítil z vašej strany srdečné a priateľské prijatie. Množstvo žiakov z Kysúc učím na Súkromnej strednej umeleckej škole v Žiline. Skrátka, to sú dôvody, prečo mám Kysučanov i Kysuce veľmi rád.

Na starých rodičov a najmä na starého otca spomínate obzvlášť rád. Viem, že mal vplyv na Vaše terajšie povolanie.
– Ako som spomínal, bol to učiteľ. Veľmi vnímavý – stará škola. Už ako u malých detí vycítil, k čomu s bratom inklinujeme. Mne kupoval pastelky, vyrobil prvý rám s plátnom na olejový obrázok, bratovi vyrábal spínače, elektronické zariadenia. Z brata sa stal elektrotechnický inžinier, zo mňa výtvarník. Kiež by všetci učitelia mali taký cit a nenútili budúceho „Pavarottiho“ drviť sa fyziku, ku ktorej nemá a v budúcnosti ani nepotrebuje mať žiadny vzťah.

Od roku 2008 si plníte životný sen. Vo Vašom ateliéri sa rodí rekonštrukcia pôvodnej, silne poškodenej Leonardovej Poslednej večere. Ako vyštudovaný reštaurátor pristupujete k tomuto dielu vedecky a odhaľujete nielen jeho pôvodné farby, tvary, ale i tajomstvá. Príbeh tohto Leonardovho diela je zrejme fascinujúcejší ako príbeh Mony Lisy, keďže pripravujete i rozsiahlu knihu o tomto diele. Čo nám môžete zatiaľ prezradiť?
– Leonardova Posledná večera má nadchla už ako desaťročného chlapca a drží ma dodnes. Je to akási láska na celý život. Moju túžbu vidieť obraz zhruba tak, ako vyzeral pred zničením, nikto uspokojivo nenaplnil, a tak som sa o to pokúsil sám. V rámci svojich možností však výsledok predčil moje očakávanie. Aj keď sa nerád chválim, s lepšou rekonštrukciou som sa doteraz nestretol. Nie je to však náhoda. Sú za tým desiatky rokov štúdia, tisíce hodín až detektívnej, pedantnej práce, pokora a úcta. Svoje poznatky o slávnom obraze sa pokúšam vydať aj slovne a priblížiť jeho výnimočnosť iným ľuďom. Počas práce som prišiel a prakticky si aj overil viacero zámerov, ktoré Leonardo počas tvorby do obrazu vložil. I keď je „mnohovrstvový“, nie je v ňom nič z Dana Browna. Ale o tom vari až v spomínanej knihe.

Videli ste výstavu, ktorá Vás nadchla a zanechala vo Vás silný dojem?
– Tých bolo veľa po celej Európe. Od egyptského umenia, cez Rembrandta, van Gogha až po súčasné umenie. Srdcovkou z detstva bol ilustrátor rekonštrukcií praveku Zdeněk Burian, sklársky majster Ján Zoričák, pri ktorého tvorbe som absolútne nechápal, čo všetko sa dá lámaním svetla urobiť. Podobný dojem som mal nedávno pri výstave môjho priateľa, grafika svetového formátu, Roberta Bruna. Napriek tomu ma najviac „dostalo“ prvé stretnutie s originálom Poslednej večere, ktoré sa udialo hneď po Nežnej revolúcii. Za totality som v to ani nedúfal. Dovtedy sme nemali právo vidieť kultúru za hranicami chotára.

Spomeniete si ešte na svoju prvú výstavu a čo ste na nej vystavovali?
– Zhruba od druhej triedy základnej školy som sa zúčastnil rôznych výstav detskej tvorby. Ako „hotový“ výtvarník som mal však prvú veľkú výstavu v Nitrianskej štátnej galérii. Jej riaditeľ sa odmietol vernisáže vôbec zúčastniť, že on býva len na výstavách umelcov, čo už voľačo znamenajú. Keď však prišlo do výstavných priestorov okolo 200 hostí namiesto tradičných tridsať, napokon sa chopil slova a rozprával s takým pátosom, akoby otváral výstavu Martinovi Benkovi.

Je vaša tvorivosť izolovaná len v ateliéri, alebo sa prejavuje napríklad aj v kuchyni?
– Varenie má s umením veľa spoločného. Chuťové kanáliky i oko vám rýchlo napovedia, kto je v kulinárstve majstrom a kto nie. Moja manželka varí výborne, čo je na mne aj vidieť, napriek tomu varím aj sám rád. Najmä ma bavia špeciality a vymýšľanie nových receptov. Pečienku som naučil jesť oboch synov i ich spolužiakov. Za moje hranolky, ako ja vravím, ponfrity, ma už ako chlapca pochválil známy majster kuchár. Keby som nebol maliar, viem si predstaviť aj takúto profesionálnu kariéru.

O Lajdovej tvorbe by sa toho dalo napísať naozaj veľa, no najviac hovoria o ňom jeho diela. A práve tie si v týchto dňoch môžete pozrieť v Kysuckej knižnici v Čadci, ktorej zriaďovateľom je Žilinský samosprávny kraj. Výstava originálov pod názvom Stano Lajda – z mojich ilustrácií potrvá do 30. januára 2017.

Ďalšie články z rubriky Kultúra


  1. Železničnú stanicu v Čadci plánujú zrekonštruovať 828
  2. Na Oščadnickej heligónke vystúpia aj Kollárovci 655
  3. V potoku objavili havarované auto bez ešpézetky Foto 431
  4. Regionálny futbal: Rudina nedohrala, treťoligisti si počínali víťazne Foto 255
  5. Mladému mužovi hrozí rok za mrežami 181
  6. Na trati medzi Čadcou a Krásnom nad Kysucou začnú vymieňať podvaly 119
  7. Oblastný futbal: Líder rozbil rozbehnutý Tatran, Radoľa opäť úradovala 92
  8. Bábätká z čadčianskej pôrodnice 85
  9. Makov živí nádej na záchranu, v derby o Kysuce dnes privíta Čadcu 78
  10. Súbor JOJA sa pripravuje na premiéru 74

Najčítanejšie správy

Kysuce

Železničnú stanicu v Čadci plánujú zrekonštruovať

Železnice pripravujú v rokoch 2018 – 2019 komplexnú rekonštrukciu čadčianskej železničnej stanice. Tá by mala okrem iného dostať aj novú strechu.

Na Oščadnickej heligónke vystúpia aj Kollárovci

Už tento víkend od 27. do 28. mája sa uskutoční v poradí už 25. ročník podujatia pod názvom Oščadnická heligónka.

V potoku objavili havarované auto bez ešpézetky

Polícia zisťuje, kto je majiteľom vozidla Citroen Xantia, ktoré sa objavilo v Zákopčí U Polievkov v miestnom potoku.

Regionálny futbal: Rudina nedohrala, treťoligisti si počínali víťazne

O víťazstve Krásna rozhodol Macura, darilo sa aj Čadci, Makovu či tímom zo IV. ligy.

Mladému mužovi hrozí rok za mrežami

Narazil do auta, ušiel z miesta nehody, navyše nemal vodičský preukaz. Akoby toho nebolo málo, policajti mu namerali 1,96 promile alkoholu.

Blízke regióny

Krúpy, dážď a o chviľu sa už valila voda do dvorov

Divoká voda, na ktorú sa dnes po búrke zmenil nenápadný potok v Zbore, zanechala v dvoroch poriadnu spúšť. Brala všetko, čo jej prišlo do cesty.

Medvedica Ingrid opäť zišla k ľuďom, jej fotografovaním ľudia riskujú

Medvedica známa zo Starého Smokovca stratila plachosť a namiesto pokoja v Tichej doline si opäť vybrala blízkosť ľudí. Fotografujú sa s ňou a dvoma mladými pri Pribyline.

Hokejisti letnú prípravu nezačali, meškajú im aj výplaty

O budúcom smerovaní martinského hokeja sa má rozhodnúť do konca mája.

Zdenko Kozák: Niekomu pravdepodobne prekážam

Člen Dozornej rady MHC Martin Zdenko Kozák prehovoril o starších, ale aj o najnovších udalostiach, ktoré sa odohrali v hokejovom klube. Hladinu poriadne rozvírila predovšetkým nedávna policajná razia.

Pozoruhodná vila sudcu Vitáliša chátra a už roky márne čaká na investora

Vitálišova vila v Liptovskom Hrádku bola niekedy pýchou Hradnej ulice. Viac ako desať rokov je zanedbaná a postupne chátra. Dočká sa pozoruhodná stavba konečne rekonštrukcie, alebo ju napokon pokorí zub času?

Všetky správy

Zelenina z Lidla pohorela v amatérskom teste. Dá sa veriť domácim meračom?

Internetom sa šíri video, v ktorom neznámy muž meria dusičnany v zelenine a ovocí.

Polícia má meno i záznam s útočníkom v Manchestri (minúta po minúte)

Britská polícia potvrdila Salmana Abediho ako útočníka, ktorý zabil 22 ľudí.

Lipšicova advokátka: S takým postupom prokuratúry som sa ešte nestretla

Exposlanec zrazil 72-ročného chodca v septembri. Hrozí mu za to trest na dva až päť rokov väzenia.

Bankár: Bezúročné pôžičky nie sú charita. Slúžia na prilákanie

Martin Techman tvrdí, že polovica hypoték už čoskoro zdražie.

V stane pod vrcholom Everestu našli štyri mŕtve telá

Telá našli záchranári, ktorí sa vydali pre telo slovenského horolezca Vladimíra Štrbu.

Kam vyraziť