Kysuce

Maliar princezien i šľachticov Stanislav Lajda

Americká strelnica, Kráľ na záchode, Strážca starého depozitu, Gioconda – prvá verzia Mony Lisy... To sú obrazy, ktoré keby autor nepodpísal, i tak nosia jeho nezameniteľný rukopis.

Stanislav Lajda pri rekonštruovaní Leonardovej Poslednej večere. (Zdroj: ARCHÍV S.L.)

Patria talentovanému umelcovi Stanislavovi Lajdovi, ktorý má za sebou desiatky ilustrovaných kníh, obrazov a rôznych výtvarných diel, ktoré zanechal u nás, v našich múzeách, i v zahraničí. Je nositeľom viacerých ocenení. Jedno z nich získal za návrh slovenských euromincí, od talianskeho výtvarného združenia La Tavolozzo za obraz Láska a nenávisť a pred rokom mu bola udelená Cena mesta Žilina. V týchto dňoch zapožičal originály svojich ilustrácií Kysuckej knižnici v Čadci a sprístupnil tak svoje diela širokej čitateľskej verejnosti. Stano Lajda je nielen zaujímavým autorom, ale i človekom, ktorý prezradil o sebe viac v nasledujúcom rozhovore.

Ste výtvarník s prívlastkom maliar šľachticov, známy po celej Európe. Vaše obrazy sa nachádzajú v súkromných zbierkach šľachtických rodín (patrí sem aj portrét belgickej princeznej Lobkowitz, pozn. red.), v londýnskej Živnobanke, vo Švajčiarsku a inde. Aký je príbeh týchto obrazov?
– V prípade, že človek vytvára určitú kvalitu, chýr sa potom už šíri sám a nie je potrebná reklama. Mal som za sebou už niekoľko portrétov, vytvorených staro-majstrovskými technikami, keď ma oslovila až z Belgicka rodina von Lobkowitz. Ani neviem, ako ku mne prišli. Vytvoril som pre nich nielen jazdecký portrét, ale i kópiu barokového obrazu rodinného predka. Bola to pre mňa, ako začínajúceho výtvarníka, značná pocta a povzbudenie pracovať pre tak významný rod. Z Čiech som dostal objednávku na historický portrét Petra Voka z Rožnberka a na hrad Strečno som namaľoval portréty Žofie Bosniakovej a uhorského palatína Františka Vešeléniho. Po zničení múmie Žofie Bosniakovej som vytvoril aj jej figurínu, ktorá leží v jej pôvodnej hrobke v kaplnke na Strečne.

Aký máte vzťah ku Kysuciam?
– Moji starí rodičia Ďurčánski po prvej svetovej vojne prišli učiť na Kysuce, kde bola v tej dobe núdza o toto povolanie. Negramotnosť bola vysoká. To, že sa podarilo založiť a zveľadiť školstvo vo Svrčinovci a v Turzovke, bolo aj ich veľkou zásluhou. Pred druhou svetovou vojnou museli odísť do Žiliny, pretože územie zabrali Poliaci. Keby sa tak nestalo, možno by som bol dnes sám Kysučan. Každopádne tu mám veľa vzácnych priateľov. Svoju tvorbu som prezentoval už snáď na desiatich výstavách v Čadci, Turzovke, v Starej Bystrici a Oščadnici. Spisovateľovi Tonkovi Pajonkovi som ilustroval trojicu Kysuckých rozprávok. Vždy som cítil z vašej strany srdečné a priateľské prijatie. Množstvo žiakov z Kysúc učím na Súkromnej strednej umeleckej škole v Žiline. Skrátka, to sú dôvody, prečo mám Kysučanov i Kysuce veľmi rád.

Na starých rodičov a najmä na starého otca spomínate obzvlášť rád. Viem, že mal vplyv na Vaše terajšie povolanie.
– Ako som spomínal, bol to učiteľ. Veľmi vnímavý – stará škola. Už ako u malých detí vycítil, k čomu s bratom inklinujeme. Mne kupoval pastelky, vyrobil prvý rám s plátnom na olejový obrázok, bratovi vyrábal spínače, elektronické zariadenia. Z brata sa stal elektrotechnický inžinier, zo mňa výtvarník. Kiež by všetci učitelia mali taký cit a nenútili budúceho „Pavarottiho“ drviť sa fyziku, ku ktorej nemá a v budúcnosti ani nepotrebuje mať žiadny vzťah.

Od roku 2008 si plníte životný sen. Vo Vašom ateliéri sa rodí rekonštrukcia pôvodnej, silne poškodenej Leonardovej Poslednej večere. Ako vyštudovaný reštaurátor pristupujete k tomuto dielu vedecky a odhaľujete nielen jeho pôvodné farby, tvary, ale i tajomstvá. Príbeh tohto Leonardovho diela je zrejme fascinujúcejší ako príbeh Mony Lisy, keďže pripravujete i rozsiahlu knihu o tomto diele. Čo nám môžete zatiaľ prezradiť?
– Leonardova Posledná večera má nadchla už ako desaťročného chlapca a drží ma dodnes. Je to akási láska na celý život. Moju túžbu vidieť obraz zhruba tak, ako vyzeral pred zničením, nikto uspokojivo nenaplnil, a tak som sa o to pokúsil sám. V rámci svojich možností však výsledok predčil moje očakávanie. Aj keď sa nerád chválim, s lepšou rekonštrukciou som sa doteraz nestretol. Nie je to však náhoda. Sú za tým desiatky rokov štúdia, tisíce hodín až detektívnej, pedantnej práce, pokora a úcta. Svoje poznatky o slávnom obraze sa pokúšam vydať aj slovne a priblížiť jeho výnimočnosť iným ľuďom. Počas práce som prišiel a prakticky si aj overil viacero zámerov, ktoré Leonardo počas tvorby do obrazu vložil. I keď je „mnohovrstvový“, nie je v ňom nič z Dana Browna. Ale o tom vari až v spomínanej knihe.

Videli ste výstavu, ktorá Vás nadchla a zanechala vo Vás silný dojem?
– Tých bolo veľa po celej Európe. Od egyptského umenia, cez Rembrandta, van Gogha až po súčasné umenie. Srdcovkou z detstva bol ilustrátor rekonštrukcií praveku Zdeněk Burian, sklársky majster Ján Zoričák, pri ktorého tvorbe som absolútne nechápal, čo všetko sa dá lámaním svetla urobiť. Podobný dojem som mal nedávno pri výstave môjho priateľa, grafika svetového formátu, Roberta Bruna. Napriek tomu ma najviac „dostalo“ prvé stretnutie s originálom Poslednej večere, ktoré sa udialo hneď po Nežnej revolúcii. Za totality som v to ani nedúfal. Dovtedy sme nemali právo vidieť kultúru za hranicami chotára.

Spomeniete si ešte na svoju prvú výstavu a čo ste na nej vystavovali?
– Zhruba od druhej triedy základnej školy som sa zúčastnil rôznych výstav detskej tvorby. Ako „hotový“ výtvarník som mal však prvú veľkú výstavu v Nitrianskej štátnej galérii. Jej riaditeľ sa odmietol vernisáže vôbec zúčastniť, že on býva len na výstavách umelcov, čo už voľačo znamenajú. Keď však prišlo do výstavných priestorov okolo 200 hostí namiesto tradičných tridsať, napokon sa chopil slova a rozprával s takým pátosom, akoby otváral výstavu Martinovi Benkovi.

Je vaša tvorivosť izolovaná len v ateliéri, alebo sa prejavuje napríklad aj v kuchyni?
– Varenie má s umením veľa spoločného. Chuťové kanáliky i oko vám rýchlo napovedia, kto je v kulinárstve majstrom a kto nie. Moja manželka varí výborne, čo je na mne aj vidieť, napriek tomu varím aj sám rád. Najmä ma bavia špeciality a vymýšľanie nových receptov. Pečienku som naučil jesť oboch synov i ich spolužiakov. Za moje hranolky, ako ja vravím, ponfrity, ma už ako chlapca pochválil známy majster kuchár. Keby som nebol maliar, viem si predstaviť aj takúto profesionálnu kariéru.

O Lajdovej tvorbe by sa toho dalo napísať naozaj veľa, no najviac hovoria o ňom jeho diela. A práve tie si v týchto dňoch môžete pozrieť v Kysuckej knižnici v Čadci, ktorej zriaďovateľom je Žilinský samosprávny kraj. Výstava originálov pod názvom Stano Lajda – z mojich ilustrácií potrvá do 30. januára 2017.


  1. Víťazom Kysuckého maratónu je opäť Ukrajinec Starodubtsev 424
  2. Chcete objatie? Už čoskoro sa dočkáte 284
  3. Simona Melicherová: Deti v Stružielke ma doslova nabíjajú energiou 242
  4. Federálne derby na Kysuciach! Bývalý reprezentant ukončí kariéru vo veľkom štýle 189
  5. V kysuckom skanzene budú dnes páliť jánske ohne Foto 153
  6. Športové hry sa vydarili 102
  7. Bábätká z čadčianskej pôrodnice 8. Foto 95
  8. Ťažkú prácu v lese si vedia aj vychutnať Foto 76
  9. Vo Frenštáte vystúpil aj súbor Drevárik 70
  10. Kysuce vašimi očami alebo čo zachytil objektív 13. 69

Najčítanejšie správy

Kysuce

Víťazom Kysuckého maratónu je opäť Ukrajinec Starodubtsev

Obhajcovi prvenstva namerali v cieli čas 2:37:37.

Chcete objatie? Už čoskoro sa dočkáte

V Čadci, Kysuckom Novom Meste a v Krásne nad Kysucou uskutoční už 6. ročník celosvetového projektu s názvom Hug Day.

Simona Melicherová: Deti v Stružielke ma doslova nabíjajú energiou

Už dlhé roky sa venuje práci s postihnutými deťmi. O tom, čo jej to v živote dáva, ale aj o plánoch na najbližšie obdobie porozprávala Simona Melicherová, predsedníčka OZ Stružielka.

Federálne derby na Kysuciach! Bývalý reprezentant ukončí kariéru vo veľkom štýle

Rastislav Michalík si zahral aj Ligu Majstrov, prekonal v nej Ikera Casillasa.

V kysuckom skanzene budú dnes páliť jánske ohne

Návštevníci kysuckého skanzenu si budú môcť vychutnať tradíciu pálenia jánskych ohňov, ktorú priblížia žienky z FS Turzovanka z Turzovky.

Blízke regióny

Vzácny úkaz na oblohe: Nočné mraky svietili nad Martinom

​​​​​​​Nočná hra svetla a ľadu na oblohe vyvolala dych berúci pohľad, ktorý zachytil jeden Turčan.

Takmer dve desaťročia museli turisti rešpektovať niečo, čo oficiálne neplatilo

Návštevný poriadok v Tatranskom národnom parku neplatí, dočasne ho nahrádza zoznam s vyhradenými miestami a podmienkami pohybu v ňom.

Novodubničania sa dočkali. Nemožné sa stáva skutočnosťou

To, čo sa zdalo pred pár rokmi nemožné, je skutočnosťou. V Novej Dubnici sa, síce s meškaním pár dní, po pätnástich rokoch budú opäť kúpať na kúpalisku.

Peter Triebeľ: V boxerskej federácii sa nehrá fér

Vychoval majsterku Európy a nikto mu nedal ani cent. Na súťaž nedostal ani len reprezentačný dres. Je z toho sklamaný.

Centrum Rajca je mŕtve. V prázdnom priemyselnom areáli by mal vzniknúť novodobý „rínok“

Rajčania oživujú mesto netradičným projektom komunitného centra.

Všetky správy

Mladí Slováci skončili na ME v Poľsku, z druhého miesta postúpilo Nemecko

Slovensko nepostúpilo zo skupiny na ME 21 v Poľsku.

To, čo predviedli Nemci a Taliani, je veľká hanba futbalu, tvrdil Hapal

Tréner slovenského národného tímu do 21 rokov Pavel Hapal sa takmer rozplakal.

Trinásť rokov trpí epilepsiou. Na Slovensku jej nedokázali pomôcť

Návšteva prvého neurológa sa zmenila na sexuálne obťažovanie. Kristíne Šlesarovej nepomohli ani ďalší štyria odborníci.

Juraj Sagan suverénne obhájil titul majstra Slovenska v cyklistike

Brat úspešnejšieho Petra bol jediným Slovákom v úniku, z ktorého napokon vzišiel český i slovenský šampión.

Stane sa Milan Škriniar najdrahším slovenským športovcom všetkých čias?

Prestup do chýrneho Interu Miláno je možno otázkou obeda.

Kam vyraziť