Kysuce

Nazývali ho nezničiteľný! V Ekstraklase odohral rekordný počet zápasov

Zdravý životný štýl, aj to je jeden z dôvodov, prečo dlhé roky dominoval medzi elitou. Výborné zápasy odohral v drese Spartaka Trnava či bratislavskej Artmedie, no jeho najlepšie časy prišli v poľskej Ekstraklase.

Stopér Pavol Staňo pôsobil od roku 2007 v poľskej Ekstraklase.(Zdroj: ARCHÍV P.S.)

Reč je o 39-ročnom stopérovi Pavlovi Staňovi, ktorý nám porozprával o svojej bohatej futbalovej kariére (rozhovor bol nahrávaný pred druhým jarným kolom)...

Na jar by ste mali obliecť dres rodného Čierneho. Čo je na tom pravdy? Kedy vás už uvidíme v akcii?
– Áno, aj poľské noviny už písali, že som podpísal zmluvu v Čiernom. Teší ma, že sú aktuálni (úsmev). Čo k tomu povedať? Som rád, že si môžem zahrať, kedy chcem, len zdravie bude limitovať, kedy na ihrisko vybehnem a kedy nie. Už najbližšiu nedeľu by som mal nastúpiť. Teším sa o to viac, že hráme doma. Uvidíme, ak bude všetko v poriadku, určite nastúpim.

Futbalová verejnosť vás vníma ako nezničiteľného. Veď na najvyššej úrovni ste hrali až do 39 rokov. Prečo ste skončili? Prišiel ten pravý moment konca vo veľkom futbale?
– V septembri budem mať 40 rokov, no fyzicky som stále na tom veľmi dobre. Ani zo zdravotného hľadiska som končiť nemusel. Ten pravý dôvod je, že mi nesadol tréner a veci, ktoré sa diali okolo mužstva. Futbal sa má robiť pre radosť a tú som v klube Termalica Bruk-Bet Nieciecza v poslednom období nemal. Rozhodol som sa tak, že z mužstva odídem.

Ako je vôbec možné, že ste na vrcholnej úrovni vydržali až tak dlho?
– Celý čas som sa snažil držať zdravý životný štýl. Alkohol, cigarety, toto všetko išlo vždy ďaleko okolo mňa. Mám dobrú rodinku, zlatú ženu, ktorá sa o mňa dodnes stará, čo sa týka jedálneho lístka. Možno v tom boli aj genetické predispozície, veď otec tiež hrával aj po štyridsiatke, takže gény mi asi tiež pomohli. Mal som aj šťastie, že aj keď som utrpel dosť zranení, vždy som sa z nich dokázal bez nejakých väčších následkov dostať.

Vráťme sa v čase späť. Ako ste sa dostali k futbalu?
– V mojich časoch sme chceli všetci športovať a keďže aj otec bol futbalista, nebolo nad čím uvažovať. Mojimi prvými trénermi boli páni Kubalík a Ďurkáč. Na Čiernom som prežil krásne mladé časy.

Čo bolo potom?
– Na strednú školu som šiel do Kysuckého Nového Mesta a v tom čase ma začal lámať práve klub z tohto mesta. Rok som, takpovediac, odolával, že ja z Čierneho nikdy nechcem ísť. Po roku sa zrealizoval prestup a od druhého ročníka strednej školy som hájil farby Kysuce. Tam ma viedol Ján Staškovan, ktorý sa snažil do klubu priniesť také poloprofesionálne podmienky, čo sa najmä tréningového procesu týka. A práve to urobilo na mňa dojem. Výsledky sme síce nemali úplne ideálne, ale veľmi mu ďakujem, že som ako 16-ročný mohol trénovať s nimi a už v 16 – 17 rokoch som hrával za mužov v Kysuckom Novom Meste.

Kde všade ste pôsobili v mládežníckych časoch?
– Ako som už spomínal, začínal som v Čiernom, odkiaľ ma nikde nemohli dostať, až sa to podarilo Kysuckému Novému Mestu. Odtiaľ som išiel na hosťovanie do Interu Bratislava, ktorý bol čerstvým majstrom Slovenska a mal výbornú mládežnícku základňu. V Interi som hrával v ligovom doraste. Vtedy to pre mňa ako keby nič neznamenalo, no dnes si to vážim viac a myslím si, že to bolo niečo výnimočné. Odtiaľ som sa vrátil na Kysuce, kde som pol roka pôsobil v Čadci už medzi mužmi. Potom som narukoval do Trenčína a neskôr som sa presunul do Martina.

A čo najväčšie úspechy?
– V tej dobe bolo ťažké presadiť sa, spomínaný prestup do Interu má pre mňa dnes spätne veľkú cenu. Avšak, sú tu aj ďalšie zaujímavosti, ktoré si cením ešte viac. Akurát dnes som to spomínal, že teraz chodia mladí chalani unavení, zničení zo školy a podobne. Neviem, či bola v mojom období ľahšia škola alebo niečo iné, ale dobre si pamätám, ako vyzeral môj víkend. V sobotu som hral za mužov. Vtedy boli ďaleké výjazdy, či už do Trebišova, Michaloviec, Vranova nad Topľou, Stropkova a podobne. Vrátili sme sa v noci a na druhý deň som mal pristavené auto, nakoľko som šiel hrať polčas za mladší dorast a celý zápas za starší dorast. Popri tom som si stihol zahrať ráno „Pivnú“ ligu s otcom na Čiernom. Takže, asi tak vyzeral pravidelne môj víkend. Neviem si predstaviť, že by to dnes mladí chalani vydržali tak ako ja.

Prechod medzi mužov býva náročný. Ako vyzeral ten váš? Zvládli ste ho bez problémov?
– V jednom období bolo menej hráčov v A tíme Kysuckého Nového Mesta. Tréner ma vytiahol z dorastu a hneď som už v 16 rokoch začal hrať III. ligu. V mužstve som sa vďaka dobrým výkonom rýchlo usadil, takže ten prechod som zvládol pomerne jednoducho. Samozrejme, zodpovedal tomu poctivý tréningový proces.

Na Slovensku ste pôsobili v Martine, Rimavskej Sobote, Trnave či Petržalke. Aké to boli časy? Kde ste sa cítili najlepšie?
– V Martine mi ostali výborní kamaráti. Nebolo tam veľa peňazí, všetko sme robili v podstate ako mladí chalani s veľkou chuťou, len tie financie, to bolo trápenie. Situácia sa zlepšila v Rimavskej Sobote, kde už to bolo trošku na vyššej úrovni, mali sme dobrého sponzora. Následne som sa rozhodoval, kam odídem. Chceli ma ligové Blšany, ale aj Trnava. Podpísal som zmluvu so Spartakom, čo bol vtedy pre mňa neuveriteľný skok. Veď ja ako chlapec z dediny som naraz hral v klube, kde chodilo na zápasy pravidelne 15-tisíc divákov. Tam to bolo fantastické. Hneď v prvom zápase som strelil gól a bol som v zostave kola. Na druhý zápas sa na mňa prišiel pozrieť celý autobus ľudí z Čierneho, ktorý zorganizoval môj otec. Vyhrali sme s Interom Bratislava a opäť som sa ocitol v zostave kola. Bolo to výborné obdobie, v Trnave som prežil celkovo tri roky. Potom nastal taký moment, že sme sa, jednoducho, neboli schopní dohodnúť na zmluve. Mal som ponuku zo Žiliny, no na poslednú chvíľu som sa rozhodol pre Artmediu Petržalka, s ktorou som v roku 2005 vyhral Slovenský superpohár. Avšak, naším prioritným cieľom bol majstrovský titul. Hoci jeseň bola výborná, cez zimnú prestávku odišiel tréner a niektorí hráči a titul nám nakoniec ušiel. Navyše som si dve kolá pred koncom roztrhal krížne väzy. Až do konca roka som sa trápil a nehral, ani následná zimná príprava nebola úplne ideálna. Ten druhý rok tam bol pre mňa taký ťažký. Zranenie, potom som sa dlho dostával do formy, žiaľ, aj také obdobia prídu v živote športovca.

Od roku 2007 ste pôsobili v Poľsku, v Ekstraklase ste odohrali 243 stretnutí a strelili 23 gólov. Skvelá vizitka, na čo všetko si pamätáte z poľských klubov?
– Takých zaujímavých zážitkov bolo viac. V prvej sezóne som pôsobil v Polonii Bytom. Bol to síce taký chudobnejší klub, ale hral poľskú Ekstraklasu. Do tímu som prišiel koncom septembra, naším cieľom bolo udržať sa medzi elitou. Od zimy nás viedol skúsený Michal Probierz, ktorý dnes vedie vedúci tím Jagiellonia. Prišlo predposledné kolo a my sme potrebovali uhrať bod s Lechom Poznaň, ktorý ašpiroval na tretie miesto v tabuľke a účasť v Pohári UEFA. V 90. minúte sme držali stav 1:1, no vzápätí sme dostali gól na 2:1. Vedeli sme, že v poslednom kole nás čaká Legia Varšava, s ktorou by sme v prípade prehry potrebovali bodovať naplno, čo bola takmer nesplniteľná úloha. Vtedy prišiel môj moment. V 94. minúte som vyrovnal na 2:2 a Polonia Bytom sa tak zachránila v súťaži.
Zaujímavá vec nastala v Jagielonii Bialystok. Pri podpise zmluvy mi hovorili, že za korupciu začneme sezónu s troma mínusovými bodmi. Zmluvu som podpísal, no vzápätí prišiel šok, nakoľko sme dostali až mínus desať bodov. Bolo neuveriteľné, že už po štvrtom kole sme boli o skóre predposlední, keď sme získali 10 bodov. S týmto tímom sme dosiahli aj veľký úspech, keď sme v roku 2010 ovládli poľský futbalový pohár.

Následne som prestúpil do Koronie Kielce. V úvodných dvoch dueloch ma čakali tímy, v ktorých som pôsobil v predchádzajúcich sezónach. Do klubu som prišiel v zime, boli sme tretí od konca. V prvom zápase sa mi podarilo proti Bialystoku skórovať a vyhrali sme 1:0. Druhý duel sme hrali s Poloniou Bytom, kde sme opäť zvíťazili zásluhou môjho gólu.

Niečo podobné sa stalo aj v mojom poslednom pôsobisku Termalica Bruk-Bet Nieciecza, kde ma podpísali v auguste po piatich prehrách z úvodu sezóny. Hneď v prvom zápase som strelil gól a vyhrali sme 1:0. Následne sme chytili šnúru štyroch zápasov bez prehry a odskočili sme z posledného miesta v tabuľke. Boli to naozaj fantastické časy.

Celkovo som najkrajšie momenty zažil v Korone Kielce, kde som strelil v 131 zápasoch 17 gólov.

Pamätáte si aj na nejaký špeciálny moment vašej futbalovej kariéry?
– Veľmi zaujímavý prišiel v Korone Kielce. Dva dni pred zápasom prišiel za mnou tréner a hovorí mi: „Paľo, nemáme útočníka, dáš rady v útoku?“ Povedal som, jasné, celý život snívam, že si zahrám v útoku. V Belchatowe som tak hral v ofenzíve. V prvom polčase som strelil dva góly, mal som aj ďalšiu šancu a navyše, nebola na mňa odpískaná jasná penalta. Vyhrali sme 2:0 a čakali nás posledné dva zápasy sezóny, v poslednom kole sme mohli hrať s Legiou Varšava o majstra. Žiaľ, predposledné kolo nám nevyšlo a dokonca sme prišli aj o UEFU. Takže, to bolo také pekné, ale zároveň veľmi smutné obdobie, keď sme mali smolu v posledných zápasoch.

Zažili ste toho naozaj dosť. Ktoré úspechy považujete za tie najcennejšie?
– Samozrejme, Liga majstrov v drese petržalskej Artmedie bol najväčší úspech, i keď myslím, že herne som povyrástol najmä v Poľsku po 29 rokoch. V tomto veku to už ide človek ako keby dohrať, no ja som tam začal byť v najväčšej forme, robil som to z radosti a darilo sa mi. Takže, to Poľsko malo pre mňa väčšiu váhu ako Liga majstrov.

V Poľsku vás vďaka vašej futbalovej „dlhovekosti“ zaradili jeden čas medzi desiatku hráčov, ktorých označovali ako „nezničiteľní“. Celkovo ste v Ekstraklase odohrali najviac duelov spomedzi všetkých legionárov v histórii. Čo to pre vás znamená?
– Nejak si na to nepotrpím. Je to otázka času, kedy ma niekto preskočí. Do Poľska som prišiel, keď som mal 29 rokov. Podaril sa mi husársky kúsok, veď v prvých sezónach sa hralo len 30 kôl, teraz sa hrá až 37, takže každý hráč odohrá prakticky za štyri sezóny ako keby jednu navyše. Určite sa z toho teším, ale je asi len otázka času, kedy ma niekto prekoná.

Dlhé roky ste odohrali na Slovensku a potom v Poľsku. Dá sa vôbec porovnať úroveň alebo zázemie futbalu v týchto dvoch štátoch?
– Čo sa týka zázemia, je to neporovnateľné. Vybudovali sa tam štadióny, ktoré môžu úplne bez problémov konkurovať západnej Európe. Kvalita trávnikov, kvalita tréningových možností, investícia do mládeže, rôzne projekty, a to všetko okolo toho je ďaleko pred nami. Aj celá tá atmosféra na štadiónoch je úplne inde. Je to škoda, nakoľko po našich trávnikoch pobehuje veľa šikovných futbalistov, čo dokazuje aj fakt, že veľa z nich sa uchytí napríklad aj v poľskej lige a ďalších zahraničných súťažiach.

Okrem toho, že si občas zahráte v drese ŠK Čierne, ste aj trénerom čadčianskej U17. Ako sa vám zatiaľ pozdáva táto práca?
– Zobral som to aj kvôli tomu, že som stopercentne presvedčený, že mám chalanom čo dať. Rozhodol som sa, že chcem skúsiť trénerskú dráhu, urobil som si licenciu UEFA A v Poľsku. K dohode v Čadci prišlo celkovo koncom januára. Všetky kluby mali viac-menej trénera a mne sa nechcelo čakať. Brnkol som do Čadce a spýtal sa, či nemajú niečo voľné. Spolu s Mirkom Kadášom som zobral U17, boli sme na to dvaja, žiaľ, už som sám. Chalanom sa snažím dať čo najviac skúseností a dostať ich na tú správnu cestu.

Ako sa vám chalani pozdávajú? Badať aj nejaké talenty, ktoré by mohli nasledovať vaše kroky?
– Celkovo musím povedať, že keď som bol ja mladší, nevedel som si predstaviť, že vymeškám jeden – dva tréningy v mesiaci. Teraz chalani nemajú takú zodpovednosť za dochádzku, a to sa musí zmeniť, inak to nemá žiadny význam. Pomalými krokmi sa to zlepšuje, viac trénujeme, takže speje to len a len k lepšiemu. Čo sa týka talentov, mužstvo je prirodzene vždy rozdelené na tých nadanejších a menej talentovaných. Ale nikde nie je napísané, že aj ten slabší nemôže raz hrať ligu a byť v reprezentácii. Najdôležitejšie sú hlava a srdce, s tým sa dá aj hory prenášať. Práve preto treba všetkých motivovať a všetko je už na tom každom hráčovi. Z mojej skúsenosti viem, že z tých najväčších talentov veľa skončilo skôr, nedotiahli to takmer nikde a uchytili sa tí poctiví.

A čo vaše plány do budúcnosti?
– V hlave mám strašne veľa myšlienok a vecí, ktoré by som chcel robiť alebo rozbehnúť. Týka sa to futbalu, ale aj vecí mimo športu. Zatiaľ to beriem tak, že som sa vrátil, som mesiac a pol doma a všetko mám zatiaľ v hlave. Ešte som sa presne nerozhodol, čo bude ďalej.

Ďalšie články z témy Športové rozhovory


  1. Bábätká z čadčianskej pôrodnice 794
  2. Historická chvíľa vo Vysokej, otec nastúpil so synom 501
  3. III. liga Stred: Derby rozhodol Šebík, Krásno opäť víťazne Foto 322
  4. Dohoda o dlhovej brzde zrejme nebude jednoduchá 235
  5. Železničnú stanicu v Čadci plánujú zrekonštruovať 176
  6. Bábätká z čadčianskej pôrodnice - máj 2 138
  7. Začali s opravami ciest, aj s kosením 123
  8. Na Oščadnickej heligónke vystúpia aj Kollárovci 110
  9. Regionálny futbal: Rudina nedohrala, treťoligisti si počínali víťazne Foto 106
  10. Makov živí nádej na záchranu, v derby o Kysuce dnes privíta Čadcu 93

Najčítanejšie správy

Kysuce

Bábätká z čadčianskej pôrodnice

Prinášame vám prehľad novorodeniatok, ktoré sme odfotili v čadčianskej nemocnici uplynulý týždeň a ich fotky sú zverejnené aj v MY Kysuckých novinách.

Historická chvíľa vo Vysokej, otec nastúpil so synom

Tento historický zápis sa podaril Petrovi Barčákovi a jeho synovi Andrejovi.

III. liga Stred: Derby rozhodol Šebík, Krásno opäť víťazne

Tatran vyhral opäť 3:0, v Makove padlo päť gólov.

Dohoda o dlhovej brzde zrejme nebude jednoduchá

Na úseku cesty I/11 medzi Čadcou a Žilinou sa za posledných takmer osem rokov stalo vyše 800 dopravných nehôd. Denne tadiaľ prejde 25-tisíc vozidiel. Pomohla by urýchlená dostavba D3. Dosiahnuť otvorenie dlhovej brzdy zrejme nebude jednoduché.

Železničnú stanicu v Čadci plánujú zrekonštruovať

Železnice pripravujú v rokoch 2018 – 2019 komplexnú rekonštrukciu čadčianskej železničnej stanice. Tá by mala okrem iného dostať aj novú strechu.

Blízke regióny

Na Orave horí hospodárska budova. Hasiči evakuovali aj ľudí z bytovky

Majiteľ horiacej budovy stihol pred postupujúcim ohňom zachrániť štyri kravy.

AKTUALIZOVANÉ: Hľadaný Dominik sa našťastie ozval rodine

Mladý Žilinčan, po ktorom včera pátrala rodina aj priatelia, je našťastie v poriadku.

Simonka, Janis, Barborka a Grétka vitajte na svete

Na svet prišli ďalší malí Oravci. Nech sa im v živote darí.

VIDEO: Alexandrovci si zaspievali so žilinskými konzervatoristami

Video Žilinskej župy zachytáva atmosféru stretnutia.

Krúpy, dážď a o chviľu sa už valila voda do dvorov

Divoká voda, na ktorú sa dnes po búrke zmenil nenápadný potok v Zbore, zanechala v dvoroch poriadnu spúšť. Brala všetko, čo jej prišlo do cesty.

Všetky správy

Kohút si priznal chybu, Cígerovi sa ospravedlnil. Ten to neprijal

Tréner hokejovej reprezentácie a šéf zväzu diskutovali spolu v mimoriadnej relácii TV Markíza.

Cesta autom do Chorvátska 2017

Najpohodlnejšia cesta do Chorvátska je cez Maďarsko. Najrýchlejšie sa do Chorvátska dostanete cez Rakúsko.

Generálny prokurátor navrhol zrušiť Kotlebovu stranu

Najvyšší súd obdržal podnet na rozpustenie ĽSNS.

Právnik z Via Iuris: Sudcovia vyslali prekvapivý signál

Vo voľbách do Súdnej rady neuspeli kandidáti reformného združenia. Treba sa zamyslieť, tvrdí právnik.

Vydrží to ešte Most alebo padne?

Mnohí voliči neodpustili Bugárovi vstup do koalície, iní sa snažia vidieť na ňom aspoň niečo pozitívne. Ale ich trpezlivosť nemožno skúšať donekonečna.

Kam vyraziť