Zvonica bola kedysi v osade Greguše podľa jej 65-ročného bývalého obyvateľa Stanislava Greguša pre ľudí útočiskom. Cez prvú svetovú vojnu sa obyvatelia osady vopred dozvedeli, že budú rekvírovať zvony. Zvon zložili a na tri mesiace zakopali do kopy hnoja. Takže po okolí zobrali zvony, ale zvon v osade sa zachránil. Pôvodná zvonica z roku 1850 slúžila do roku 1997, keď postavili domorodci za pracovného prispenia chatárov rovnakú zvonicu a bývalý pán farár Mitaš ju posvätil k patrónke Slovenska, Sedembolestnej Panne Márii. Každý rok je tam 15. septembra omša a prichádzajú ľudia z celého okolia, povedal Greguš.
Do druhej svetovej vojny žilo podľa neho v osade v 13 dvojdomoch od 50 do 100 ľudí, ktorí robili na roliach, v horách a určitá časť sa rozišla po svete, napríklad do Ameriky. Doniesli peniaze a mohli ďalej budovať. Lenže po vojne sa už základní obyvatelia rozišli, po vypálení sa ich už naspäť nevrátilo toľko, koľko ich bolo predtým. Momentálne je v osade 16 domov. Prakticky sú to všetko chaty, lebo už tam nežije ani jeden domorodec, zapísaný na trvalý pobyt. Posledný domorodec, Štefan Greguš, žije v Makove v domove dôchodcov. Ale polovička chatárov sú starí domorodci. Ja som žil v osade prakticky do roku 1966. Potom som sa oženil a odsťahoval, uviedol Greguš.
Osada v minulosti patrila Bytčianskemu panstvu a pod obec Petrovice a mala richtára už v roku 1312. Aj keby bola osada založená o 100 alebo 200 rokov neskôr, mala by byť veľmi stará. Gregušovci sú veľmi starý a veľmi rozšírený rod, ktorý sa ešte stále drží po okolí. Podľa petrovickej matriky boli Greguše už v roku 1785 silnou osadou. Pokiaľ patrila pod Bytčianske panstvo, potrebovali na vrchu strážnu službu. Hovorí sa, že to bola aj hláska. A keď v Bytči zazvonili zvony, ich počuli do Greguší. A keď zazvonil zvon u Greguší, tak minimálne do Petrovíc alebo do Bytče ho počuli, poznamenal bývalý osadník.
Doplnil, že Greguše sú jedinou makovskou osadou smerujúcou na Považie, a preto do nej fúkal teplý vietor. Keď sa nikde na Makove neurodili zemiaky a obilie, tam, hoci je to v nadmorskej výške 820 metrov, bola úroda každý rok. Boli tam výborní gazdovia a sedliaci. V jednej z listín je napísané, že gazdovia mali 12 párov volov a 12 párov koní. Pestovali všetko žito, raž, jačmeň, ovos aj semená a chodili ich predávať. Ovos museli zasiať, len čo prešlo v marci určité obdobie. Potom na ten ovos ešte napadal sneh, čo nevadilo, lebo inak by nebol dozrel, dodal Greguš.
