OLEŠNÁ. Jedenásťročného Andreja Kampfa z Olešnej a jeho hru na bicie pozná v kysuckom regióne hádam každý mladý človek zaujímajúci sa o hudbu. Po jeho nedávnom účinkovaní v televíznej talentovej súťaži ho pozná celé Slovensko. Palce mu držia aj jeho spolužiaci z 5. A triedy v Základnej škole v Podvysokej.
„Na bicie hral už môj ocino, mne sa to vždy páčilo a tak som pred štyrmi rokmi začal aj ja,“ spomína na svoje začiatky Andrej. Tie neboli vždy ľahké. Predsa len hra na bicie nie je až taká jednoduchá, ako to vyzerá. „Pri hre na tento nástroj používa hudobník celé telo. Nielen ruky, ale na pedáloch dostávajú zabrať aj nohy. Aďo používa dvojpedál,“ vysvetľuje otec Jozef Kampf, ktorý sa o Andreja a jeho mladšiu sestru Izabelku stará sám. Mladý hudobník si od svojho otca nechá pri cvičení rád poradiť. Pán Jozef bol totiž bubeník v turzovskej kapele Drotári. Ešte aj dnes si rád sadne za bicie a predvedie niečo zo svojho fortieľu.
Prihlásil sa do talentovej súťaže
U Kampfovcov býva veľmi veselo. Kým Aďo hrá na bicie, jeho osemročná sestrička Izabelka si rozumie s keyboardom. Niekedy si spolu aj zahrajú. „Spolu hrávame ľudovky. Izka sa totiž v základnej umeleckej škole učí len takúto hudbu. V takomto prevedení to znie naozaj zaujímavo,“ vysvetľuje Aďo. Vždy, keď spolu hrajú, sadne si pred nich ich otec a počúva. Na svoje deti je patrične hrdý. Obidvaja navštevujú Základnú umeleckú školu v Turzovke. Aďo sa nedávno dokonca prihlásil aj do známej televíznej talentovej súťaže. „Neprajníci hovoria, že som ho nahovoril ja. Ale to nie je pravda. Andrej za mnou prišiel a povedal mi, či by som s ním nešiel na kasting. Prečo by som nešiel, keď má záujem. Ja svoje deti v dobrých veciach rád podporím. Preto obidvaja hrajú na hudobné nástroje,“ vysvetľuje pán Jozef.
Aďo pozeral talent minulý rok. Už vtedy si sľúbil, že bude viac cvičiť, aby sa na ďalší rok mohol prihlásiť. Na kastingu boli v Ostrave, odkiaľ postúpili do Brna. „Aďa nemusím do ničoho tlačiť, on sám vie čo je preňho dobré. S touto súťažou prišiel on. Chce sa zviditeľniť a ja mu v tom len pomáham,“ vysvetlil otec. Pokračuje, že Aďa nenúti ani do cvičenia. „Netreba, on si za bicie sadne aj sám a skúša. Po tom, čo sa prezentovala v médiách jeho matka, ktorá s nami už päť rokov nežije, a hovorila o tom, že Andrej nie je na takúto súťaž ešte zrelý, cvičí ešte viac,“ hovorí. „Ja som tam chcel ísť. Som zvyknutý vystupovať. Bol som už na jednom pódiu s Martinom Harichom zo Superstar, tiež predskokanom kapely Matka Guráž. Hral som pred veľa ľuďmi na rôznych podujatiach. Chcem si splniť svoj sen, ktorým je hrať na bicích v hip-hopovej kapele,“ dopĺňa otca Andrej. Pre vysvetlenie, hip-hop sa dá naozaj hrať aj na basgitarách a bicích. Aďo už s členmi takejto kapely na pódiu stál. Na kastingu v Brne ho doprevádzali na basgitarách členovia hip-hopovej kapely Slow Flow. „Hip-Hop je jeho srdcovka. Počúva ho dookola,“ smeje sa otec. Izabelka má zasa rada slovenské moderné piesne. O jej vycibrenom vkuse svedčí aj fakt, že má najradšej piesne od Elánu.
Po vystúpení sa našlo aj veľa neprajníkov
Pár chvíľ s touto rodinou naplní človeka pohodou. Vládne u nich príjemná a pokojná atmosféra. Domček na olešňanských kopcoch uprostred krásnej prírody, na dvore pobehujú mačičky a sliepky, v dome čistučko a príjemne. V Andrejovej detskej izbe dominujú bicie, v rohu obývačky stojí krb. Nikto by nepovedal, že tejto domácnosti vládne chlapská ruka. Pán Jozef a jeho deti to zvládajú naozaj skvelo. Človek, ktorý sa ocitne v ich spoločnosti nechápe, ako mohol niekto takéto skvelé deti opustiť. „Hoci nám je niekedy ťažko, najmä teraz, keď sa po našej medializácii začínajú objavovať v rôznych diskusiách aj neprajníci, sme šťastní. Sme skromní a to, čo potrebujeme, máme. Radšej sa uskromním na sebe, ako na deťoch. Aďovi kupujem paličky. Keď viac cvičí aj každý tretí deň, potrebuje nové. Nevadí mi to však, odmenou mi je keď ich vidím, že sú šťastní, a že hudba, podobne ako mňa, aj ich napĺňa. A o to mi šlo, aby našli v niečom zmysel. Hudbou sa dá vyjadriť veľa. Som veľmi rád, že sa jej venujú. Ak by však nechceli, nenútil by som ich,“ vyznáva sa otec. Okrem neprajníkov sú však aj ľudia, ktorí im veľmi pomáhajú. „Moja vďaka patrí veľmi veľa ľuďom, ktorí nám pomohli. Či už je to vedenie obce Olešná či mesta Turzovka, ale aj iní, ktorí občas prispievajú Aďovi na paličky, na cestovné, ktoré si na vystúpenia hradíme sami. Nemáme auto a prevoz bicích je zložitý. Vždy musíme niekoho o prevoz poprosiť. Ďakujeme všetkým takýmto dobrodincom,“ dodal pán Jozef.
