Daša Byrtusová z Rakovej je jedna z osemnástich čadčianskych pedagógov, ktorí dostali ocenenie v podobe plakety Jána Amosa Komenského. Už viac ako dve desaťročia učí v čadčianskej Základnej škole s rovnomenným názvom - J. A. Komenského. Do svojho povolania, ktoré je pre ňu vlastne poslaním, dáva nielen svoje vedomosti, ale aj kúsok seba. „V živote som nechcela byť učiteľkou. Kým sa iné deti hrávali na školu, mňa takéto hry vôbec nelákali,“ prezradila nám Daša Byrtusová. Až keď ju neprijali na vysokú školu zameranú na cestovný ruch, rozhodla sa skúsiť to teda v pedagogickej oblasti. „Som rada, že som sa tak rozhodla. Teraz, keď tak nad tým spätne rozmýšľam, viem, že ma pri mojom povolaní veľmi ovplyvnili aj všetky pozitívne skúsenosti s mojimi učiteľmi,“ vysvetlila Daša. Spomína na časy, keď bola štvrtáčka. „Mala som učiteľku. Volala sa Zdena Badurová. Pamätám sa, že som stratila tenisky. Bolo to pre mňa strašné. Plakala som. Táto pani učiteľka ma zobrala do predajne obuvi a tenisky mi kúpila.“ Aj neskôr na gymnáziu, nešla jej geológia, ale jej učiteľka ju preto hneď neodpísala. „Sú to také pekné okamihy, ktoré mám uchované v srdci dodnes. A veľmi ma ovplyvnili aj v mojej práci s deťmi,“ vysvetlila učiteľka. Hovorí, že ku každému svojmu žiakovi sa stavia ako k vlastnému dieťaťu. Keďže je sama matkou, vždy, keď rieši v škole nejaký problém s niektorým žiakom, snaží sa k nemu pristupovať tak, ako by to asi riešila so svojimi tromi deťmi. „Vždy mojím žiačikom hovorím, že sme jedna veľká školská rodina, máme sa radi, ale v každej rodine platia určité práva, ale aj povinnosti,“ pokračovala.
Daša Byrtusová učí v Základnej škole J. A. Komenského prvý stupeň. Jej rukami prešlo už veľa detí, každé z nich si pamätá. Aj keď stretne niektorého zo svojich bývalých žiakov na ulici, vidí v ňom vždy toho malého žiačika zo svojej triedy. „Samozrejme, že nikdy nie je všetko úplne ideálne. Prídu aj problémové situácie. Môžem však zodpovedne povedať, že ešte nikdy sa to nevyhrotilo až tak, aby na mňa rodičia kričali alebo ja na nich. Vždy sme všetko vyriešili s rozumom,“ konštatovala sympatická pani učiteľka. Hovorí, že pre človeka je veľmi dôležité, aby svoju prácu robil dobre aj to, v akom kolektíve pracuje. „Som veľmi rada, že mám v škole nielen svoje kolegyne, ale aj kamarátky. To je veľmi dôležité,“ vysvetľuje.
So svojimi žiakmi tvorí veľkú školskú rodinu. FOTO: (ADB)
Aj po dvoch desaťročiach ju jej práca ešte stále veľmi baví. Stále v nej vidí zmysel. „Keď prišiel do škôl nový vzdelávací program, ktorý dával učiteľom voľnejšiu ruku vo výbere toho, čo majú učiť, veľmi ma to nadchlo. Spolu s dvomi kolegyňami sme vymysleli tri nové predmety, ktoré v škole vyučujeme dodnes – detskú literatúru a spoločenskú a dramatickú výchovu,“ hovorí s nadšením. Trochu ju však mrzí fakt, že tak ako vo väčšine oblastí, aj v školstve, sa skôr prihliada na fakt, či je všetko papierovo správne, ako na učiteľskú prax. V skratke, byrokracia neobišla ani túto oblasť.
„Byť učiteľom je ťažké povolanie, avšak ak doň vkladáte aj niečo zo seba, vráti sa vám to viacnásobne. Keď mi raz jedna moja žiačka na otázku „čo si najradšej obliekam“ odpovedala, že úsmev, bolo to pre mňa najväčšie vyznamenanie. Toto je to, čo ma posúva ďalej. Môj živý produkt – moji žiaci,“ dodala Daša Byrtusová.
