Pútnik Igor je päťdesiatnik, na svoj vek však nevyzerá. Môže za to hádam aj jeho spôsob života. Kým v súčasnosti prevláda u jeho vekovej skupiny prevažne práca, prípadne záhradka a podvečer oddych pred televízorom, on si zvoli úplne iný životný štýl. Pred trinástimi rokmi sa rozhodol pre pútnicky život a drží sa ho doteraz. Prešiel krížom krážom celú Európu. Bez veľkej batožiny, bez dopravného prostriedku a balíku peňazí. Stačí mu palica s mušľou (symbol pútnikov), pár osobných vecí a dvojročná sučka čuvača Gama.
„Gama so mnou putuje už takmer dva roky. Je veľmi vytrvalá a naozaj jej robí radosť len tak so mnou kráčať,“ vysvetlil pútnik Igor. Za svoje trinásťročné putovanie už bol v Španielsku, Francúzsku, dvakrát bol v Ríme a „v nohách“ má aj známu púť do Santiago de Compostela. „Navštívil som Lurdy, Assisi, Fatimu či Loretto v Rakúsku. Všade bolo krásne. Možno aj preto, že som sa nikde neponáhľal, všade som mohol ostať, koľko sa mi žiadalo. To sa mi na takomto putovaní páči,“ pokračoval pútnik.
Putuje zásadne bez mapy
Nikdy neputuje len tak, bez rozmyslu. Rozhodne sa, kde chce ísť, zistí si približnú trasu a ide. A ešte jedna vec. Vždy putuje za nejaký úmysel. Za pápeža, za kňazov... Na svojich cestách stretáva aj veľa ľudí. Mnohí mu vyrozprávajú svoje trápenie a k svojmu pôvodnému úmyslu pridá aj uzdravenie, pomoc chudobným, nezamestnaným, aby si našli zamestnanie... „Keď idem sám, často sa modlím za to, prečo putujem. Verím, že to ľuďom, ktorým moju cestu a modlitbu venujem, pomáha,“ vysvetlil Igor.
Na svoju púť sa vždy vyberie zásadne bez mapy. Raz, keď si ju pribalil k veciam, a riadil sa ňou, zablúdil. „Ocitol som sa v Maďarsku a vôbec som tam nemal v pláne ísť. Preto chodím zásadne bez mapy. Idem rovno za nosom a pýtam sa ľudí. To je ten najdôslednejší informačný systém,“ konštatoval. Okrem toho, že sa dozvie cestu, má dôvod začať aj rozhovor. Dozvie sa všeličo o svete, o obci či meste, ktorým prechádza... „Vždy to tak bolo. Pútnici išli, pýtali sa ľudí, a vždy došli do cieľa. Bolo to osobnejšie ako kráčať len tak s mapou a buzolou v ruke...,“ prezradil.
Pútnik Igor prespáva na svojich púťach na farách, ale veľakrát ho prichýlia aj obyčajní ľudia. Často sa však stáva, že prespí pod holým nebom. Hovorí, že je to ten najkrajší príbytok. Na svojich cestách stretáva viac dobrých ľudí ako tých, ktorí sú nevrlí. „Nie sú zlí ľudia. Často sú len poznačení svojím osudom, skúsenosťami, výchovou... Niekedy sa ľudia na mňa pozerajú podozrievavo, často majú narážky, keď ma takto vidia, ale slovo dá slovo a po pár minút vedieme konverzáciu, akoby sme sa poznali už oddávna,“ smeje sa pútnik Igor. Hovorí, že sa pri svojich potulkách ešte nestretol so skutočne zlým človekom.
Obdivuje krásy sveta aj ľudskej duše
Keď Igor neputuje, žije na myjavských kopaniciach. Je tam domček jednej rodiny, ktorá žije v meste. Igor im ho cez zimu stráži. Vedľa domčeka je ešte jedna drevenička, ktorú tiež využíva. Často sám pomôže. Aj v súčasnosti prichýlil do svojho príbytku na kopaniciach dvoch ľudí bez domova. Tí sa mu počas jeho pútí oň starajú. „Boli sme spolu celú zimu, a naozaj sú to dvaja zodpovední ľudia. Veď keby neboli, nenechal by som im na starosti môjho ďalšieho psíka, tiež čuvača. Volá sa Ingo,“ prezradil pri svojej nedávnej návšteve Čadce. Cez kysucké mesto prechádzal cestou do poľského Krakova. Šiel tam na púť. Ingo nemá ešte vybavený pas, takže musel ostať doma. Igor žije len z milodarov, a pas pre psíka stojí peniaze. Takže vybavil doklady najskôr Game a Ingo musel počkať. „Už čoskoro však bude mať doklady aj Ingo, pretože sa chystáme všetci traja na našu životnú púť. Teraz v máji chceme ísť do Jeruzalema, do Svätej zeme. Dúfam, že sa nám to podarí,“ dodal pútnik.
Igor si vybral pútnicky štýl života. Nielen preto, aby videl krásy sveta, ale najmä preto, aby našiel krásu ľudskej duše. Paulo Coelho vo svojom Pútnikovi z Compostely napísal: „Keď putuješ za nejakým konkrétnym cieľom, je veľmi dôležité všímať si cestu. Cesta nás môže naučiť, ako najlepšie prísť do cieľa. Keď ju zdolávame, obohacuje nás.“
