ť.
ČADCA. „Keby pingpongista netrénoval dva týždne, tak stratí veľmi veľa,“ reaguje na zmienku o plnej hale predseda Mestského stolnotenisového klubu Čadca Marián Kapusta. Pri stoloch na jednej strane miestnosti vidno najmenšie, azda sedemročné deti. Takmer pri každom stole stojí spolu s dvoma malými stolnotenistami dospelý. Po chvíľke k nim podíde, povie pár slov, vráti sa na miesto a trpezlivo čaká, kým sa loptička dostane na jeho stranu stola. Často sa to však nestáva.
„Sedem rokov, to je ideálny vek, aby dieťa začalo s pingpongom. Samozrejme, záleží aj na tom, aké je vysoké, aby dotiahlo na stôl. Najťažší je začiatok. Málo detí ho vydrží, veď drvivú väčšinu času len zbierajú loptičky. Je to rozdiel napríklad oproti futbalu, pri ktorom keď deti dajú gól, tak sa spolu tešia, hádžu sa po sebe. Tu nič také nie je. Keď však už vydrží, tak sa to oplatí. Potom prichádzajú aj výsledky, mladí hráči stúpajú v rebríčkoch, získavajú motiváciu, vytvorí sa partia. Vtedy ich to baví oveľa viac,“ hovorí Kapusta.
V stolnom tenise to bez rodiča nejde
Tými dospelými, ktorí s deťmi trénujú, sú neraz rodičia či starí rodičia. Bez ich pomoci by čadčianska stolnotenisová mládež zrejme nefungovala.
„Keď sa karatistom prihlási osemdesiat detí, postaví sa pred nich jeden tréner a precvičuje im. Keď však k nám rodič prinesie dieťa, povie, že zaplatí členské a nechá mi ho tu, tak odmietnem. Také dieťa je mi na nič. Aj na tréningu sa oň totiž treba starať. Jeden tréner sa môže venovať najviac trom deťom. Dieťa sa musí naučiť v hale pohybovať, ísť po stratenú loptičku až pri prerušení hry pri vedľajšom stole a podobne. Preto je dobré, keď je rodič prítomný na tréningoch, keď pomôže aj s odvozom na turnaje a s ďalšími vecami. Bez rodičovskej angažovanosti by to nešlo,“ pokračuje predseda čadčianskeho klubu. S vyše päťdesiatimi aktívnymi členmi a slušnou mládežníckou základňou najpočetnejšieho na Slovensku. MSK Čadca patrí medzi najlepšie stolnotenisové kluby na Slovensku nielen v kvantite, ale aj kvalite. Okrem pravidelných bojov o medaily v extralige, prvej lige i v tretej lige vychovala napríklad aj aktuálneho majstra Slovenska v kategórii najmladších žiakov.
„Pred troma rokmi sme so súčasnou partiou prebrali MSK Čadca, lebo to vyzeralo, že to celé krachne. Začali sme s maličkými, ktorí postupne vyrastajú a zapĺňajú dieru v doraste,“ spomína Kapusta.
Extraligisti sparingpartnermi mládežníkom
Jedným z „maličkých“ bol aj Jakub Goldír. Na prvý tréning ho doviedol otec, potvrdzujúc filozofiu klubu s ním herné začiatky za stolom absolvoval práve on. Neskôr sa jemu i ostatným talentovaným mládežníkom začali venovať starší hráči, najčastejšie extraligové duo Pavel Petráš – Radoslav Blažek. Keď boli v skoršom mládežníckom veku oni, partie s extraligovými hráčmi boli skôr výnimočnou udalosťou.
„Nepamätám si, že by som si ako najmladší či mladší žiak zatrénoval s hráčom z najvyššej súťaže či dokonca by extraligista so mnou cestoval ako kouč na turnaj. Ako mládežník som síce vyrastal azda v najlepšej partii skúsených stolných tenistov na Slovensku (Peter Krkoška, Pavel Petráš, Vladimír Poliaček, Pavol Jakubec), tréningy s nimi som si však po určitej dobe tvrdo vybojoval a prinieslo to aj svoje ovocie,“ hovorí niekdajší strieborný medailista z európskeho šampionátu Blažek. V súčasnosti člen extraligového tímu viackrát zvažoval, či sa sústrediť na rast vlastnej výkonnosti alebo pingpongové dospievanie mladých Čadčanov. Napokon sa rozhodol pomôcť s výchovou vlastných nástupcov.
„Po uplynulej, azda najhoršej sezóne v mojej kariére, som prvýkrát vážne uvažoval, či pokračovať len vo svojej kariére a prestúpiť do niektorého z klubov v Nemecku alebo sa ešte viac ako doteraz venovať deťom v Čadci. Veľmi som túžil po štrnástich rokoch strávených v extralige zahrať si konečne aj vonku a na stole som mal pár dobrých ponúk,“ spomína na rozhodovanie o smerovaní svojej stolnotenisovej cesty Blažek. Napokon voľba padla na Čadcu: „Za päť rokov úspešnej reprezentácie Slovenska v mládežníckych kategóriách, či dlhoročnom pôsobení v superlige a extralige som nazbieral dostatok skúseností, aby som vedel, čo a ako trénovať. S deťmi sme trénovali celé prázdniny dvojfázovo a ja verím, že tí, ktorí to zobrali poctivo, to v tejto sezóne pretavia aj do výsledkov. S odstupom času toto rozhodnutie neľutujem. Letná príprava, ktorú som s deťmi absolvoval počas prázdnin, patrí medzi moje najlepšie stolnotenisové obdobie.“
Chlapčenský kolektív prijme aj dievča
Hoci s raketami v rukách v hale vidno prevažne chlapcov, kde-tu sa medzi nimi objaví aj dievčenská postava. Najznámejšou čadčianskou hráčkou je Adriana Cisariková, ktorá sa po skúsenostiach zo slovenských mužských líg i ženskej extraligy rozhodla športovo pôsobiť v Nemecku. K stolnému tenisu sa dostala v ôsmich rokoch, keď v otcovom nočnom stolíku objavila pingpongové rakety a oranžové loptičky.
„Tie oranžové loptičky ma neskutočne fascinovali, ani sama neviem prečo. V tom čase sme mali v škole možnosť prihlásiť sa na stolnotenisový krúžok pod vedením pána trénera Bohdana Kormanca a ja som to veľmi chcela vyskúšať. Práve kvôli tým oranžovým loptičkám (smiech). Prihlásila som sa a odvtedy to všetko začalo,“ spomína Cisariková.
Od detstva trénovala výlučne s chlapcami, väčšinu zápasov absolvovala taktiež najmä proti mužským protihráčom. „Na Slovensku majú ženy výnimku, do tretej ligy môžu hrať s mužmi. Keď to človek vie hrať, dokáže zareagovať aj na fyzickú prevahu súpera,“ hovorí o ženách v stolnom tenise Kapusta.
Chlapčenský kolektív pozitívne vníma aj Cisariková. Nikomu neprekážalo, že je jediné dievča v hale, skôr naopak. „Mám na to veľmi pekné spomienky. Všetci si ma práve preto vážili, či už moji rovesníci alebo aj starší chalani. Denno-denne sme sa stretávali na tréningoch, vyrastala som s nimi. Vytvorila som si s nimi veľmi dobrý vzťah, ktorý udržiavame dodnes. Aj preto mám viac kamarátov ako kamarátok.“
Aktívne leto, nabitá sezóna
Spomínaná letná príprava prebiehala dvojfázovo, okrem stolného tenisu mali deti na pláne aj iné aktivity. Dôležité bolo vyhnúť sa stereotypu.
„Keď dieťa začne hrať o pol roka neskôr ako jeho rovesníci, bude veľmi dlho svoju vekovú kategóriu dobiehať. Preto sme cez leto trénovali doobeda aj poobede. Chceli sme ostatným trošku ujsť. Starší chlapci si to už uvedomujú, s nimi sa to dá, boli v telocvični celé leto. Mladší však potrebujú aj zmenu, niekam vybehnúť,“ hovorí Kapusta. Stolnému tenisu sa venuje odmala, v súčasnosti hráva prvú ligu. V MSK Čadca hrajú aj jeho dvaja synovia, ktorí si rovnako ako Goldír letnú prípravu pochvaľovali.
„Aj keď som v telocvični cez leto strávil mnoho času, dalo sa to zvládnuť. Nehrali sme len pingpong, hrávali sme aj futbal a boli sme s trénerom viackrát na kúpalisku,“ prezrádza Goldír. Desaťročného hráča čaká náročná sezóna. Okrem pravidelných tréningov cez týždeň má víkendy nabité či už mládežníckymi zápasmi alebo zápasmi mužských okresných líg, navyše by rád uspel aj na medzinárodných turnajoch a obhájil titul majstra Slovenska. Niekedy je toho veľa, no ak on i jeho kamaráti vydržia, Čadca bude aj naďalej patriť medzi slovenskú stolnotenisovú špičku.
